Fraňo Štefunko - 110. výročie narodenia

      Tento rok, konkrétne 4. august je pre Slovákov významným. V tento deň si nepripomíname iba 150. výročie založenia Matice slovenskej, ale aj 110 rokov od narodenia významného slovenského sochára, medailéra, profesora a národného umelca sochára Fraňa Štefunku (1903-1974). 
      Štefunko patrí medzi zakladateľské osobnosti nášho moderného sochárstva i medailérstva 20. storočia. Svojou realistickou tvorbou nadviazal na dielo svojho učiteľa sochára Jána Koniareka. S  dielom Fraňa Štefunku sa stretávame na rôznych miestach Slovenska, no v najväčšej miere sa jeho tvorba viazala práve na Martin, kde prežil väčšinu života a jeho život i dielo bolo významne späté s Maticou slovenskou. 
     
      Narodil  sa 4. augusta 1903 vo Farkašíne (dnes Vlčkovce) pri Trnave v chudobnej roľníckej rodine. Otec Rudolf bol roľníkom, matka Terézia kreslila čarovné ornamenty na ľudové výšivky a starý otec Štefunku bol rezbárom. Od detstva malého chlapca obklopovalo ľudové umenie a veľmi si obľúbil drevo. Vyrezával si z neho rôzne nástroje a hračky. V rodnej dedine navštevoval ľudovú školu a rád hrával aj v ochotníckom divadle. Chlapcov umelecký talent spozoroval nielen jeho profesor Dezider Uhrín, ale aj profesori z trnavského gymnázia. Po sprostredkovaní stretnutia odišiel Štefunko na „preskúšanie“ do Voderád k  sochárovi Jánovi Koniarekovi, aby tak mohol v roku 1922 začať navštevovať Štátnu učebnú dielňu pre spracovanie dreva v Starej Turej, kde sa učil rezbárstvu. 
      Od roku 1925 bol poslucháčom na vysokej Umelecko - priemyselnej škole v Prahe, kde študoval rezbárstvo u prof. Š. Zálešáka. O rok neskôr jeho kroky smerovali k prof. K. Štiplovi a J. Mařatkovi, u ktorých sa učil sochárstvu do roku 1930. V Prahe bol Štefunko členom spolku Detvan a zúčastnil sa i na reštaurátorských prácach Chrámu sv. Víta.
      Po absolvovaní vojenčiny, prichádza v roku 1932 do Turčianskeho Sv. Martina- centra slovenskej kultúry. Tu začal pracovať v Štátnom ústave pre zveľaďovanie živností ako učiteľ v rezbárskom kurze. Počas práce v kurze vyhotovil svoje prvé dielo- portrét správcu Matice slovenskej – Dr. Jozefa Škultétyho. Táto práca mala veľký úspech  na výstave v roku 1933 v Prahe, čo umožnilo Štefunkovi usadiť sa v Martine natrvalo. Vybudoval si svoj vlastný ateliér a začal pracovať ako samostatný sochár. 
      Vo svojich dielach Štefunko zobrazoval významné osobnosti a udalosti v živote slovenského národa.
      V Martine sa oženil s dcérou miestneho živnostníka Angelou Poljakovou, s ktorou v rokoch 1954 - 1969 vykonával odborný dozor nad úpravami martinského Národného cintorína.
      Bol členom viacerých kultúrnych ustanovení, ako napríklad Umeleckého odboru Matice slovenskej, Muzeálnej slovenskej spoločnosti a neskôr bol členom výboru Matice slovenskej a podpredseda miestneho odboru Matice slovenskej v Martine. 
      Z umeleckých spolkov bol podpredsedom Bloku slovenských výtvarníkov, spoluzakladateľom a predsedom Družiny výtvarníkov Trojštít v Martine, členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a skupiny Život. 
      V roku 1949 sa stal profesorom všeobecnej školy sochárskej a monumentálneho sochárstva na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobil do roku 1971.
      Činný bol aj publikačne. Okrem toho, že v rokoch 1933-1934 viedol v Slovenských pohľadoch pravidelnú rubriku o výtvarnom umení, napísal dve publikáne. Jednu o svojej rodnej dedine s názvom Vlčkovce- Kronika starého Farkašína (1970) a druhú o svojom učitelovi sochárovi Jánovi Koniarekovi- Črty o jeho živote a diele (1955).
      Aktívne sa zúčastnil SNP. Bol zranený, zajatý a odsúdený na smrť, ale na poslednú chvíľu sa mu podarilo ujsť z väzenia v Ružomberku.
      V roku 1968 mu prezident ČSSR republiky udelil titul národného umelca.
      Fraňo Štefunko zomrel 6. apríla 1974 vo veku 70 rokov, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine, obklopený významnými slovenskými národovcami.

   
Výber z diel F. Štefunku: 
      Portréty známych osobností - Dr. Jozef Škultéty (1933), S. H. Vajanský (1933), Š. Moyses (1934), A. Hlinka (1934), L. Nádaši- Jégé (1937), A. Kmeť (1937), J. Kalinčiak (1937), P. M. Bohúň (1952), B. S. Timrava (1954), M. Hrebenda (1956), M. Benka (1956), A. Sládkovič (1958), M. Kukučín (1959), Ľ. Štúr (1961), K. Kuzmány (1971), Š. Krčméry (1971), J. Francisci (1972), V. P. Tóth (1972), F. V. Sasinek (1972).
      Pomníky  P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne (1935-1936), Turčianskych dobrovoľníkov v Martine (1935-1938), padlým v bojoch o Nové Zámky (1934-1936), A. Hlinku vo Vrútkach (1940-1941), SNP v Kremnici (1953-1954), Červenej armády v Krupine (1950), obetiam nacizmu v Turčeku (1965), J. Kollára v Mošovciach (1960), A. Sládkoviča v Krupine (1954), P. O. Hviezdoslava v Námestove (1959), A. Kmeťa v Martine (1967-1968).
      Náhrobky a plastiky (všetky na Národnom cintoríne v Martine) - I. Thurzo (1933), M. Schmidt (1939), V. Roy (1944), rodina Jesenských (1951), J. Škultéty (1932, 1951), J. Barč- Ivan (1955-1956), M. Benka (1956).
      Medailérska tvorba - medaila Dr. Jozef Škultéty (1933), Ústredie slovenských ochotníckych divadel s portrétom J. Chalupku (1934-1937), A. Hlinka- Otvorenie snemu slovenskej krajiny (1939), Slovenského národného povstania (1947), Matice slovenskej (1963), mesta Martin (1965), slovenského gymnázia v Martine (1967), A. Kmeť (1967).
       Známe zo Štefunkových diel sú aj práce ako Hlásateľ pravdy (1936), Michelangelo (1934), Zbojnícka fontána v Martine (1941-1942), Povstalecký cintorín Legenda o práci a boji v Priekope  (1951-1953), Pieseň lúk a pieseň hôr pred divadlom v Martine (1953-1954), reliéfny cyklus krížová cesta s Pietou v katolíckom kostole v Martine (1944- 1949) a znak mesta Martin s tromi kamennými reliéfmi na budove Všeobecnej úverovej banky (1937).

Autor : Zuzana Falathová - príbuzná majstra Štefunku a študentka muzeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

FOTOGALÉRIA   (Výstava "Život a dielo Fraňa Štefunku" inštalovaná pri príležitosti 110. výročia narodenia umelca)